Štěstí hřeje jako slunce bola príjemná, nenáročná oddychovka. Zo začiatku som mala trochu problém začítať sa, zdalo sa mi, že autorka niektoré veci zbytočne naťahuje, ale postupne sa mi už čítalo lepšie.

Carli je mladá tridsiatnička, ktorá pracuje v kaviarni, ktorú kedysi vlastnili jej milovaní starí rodičia. Má však pocit, že sa akosi zasekla a rada by robila niečo iné, len stále nevie, čo by to malo byť. Keď zdedí staré hračkárstvo vo Florenci, berie to ako možnosť opustiť rutinu, zmeniť prostredie a konečne naviesť svoj život správnym smerom.

Carli bola celkom sympaťáčka, hoci miestami ma štvala jej tvrdohlavosť a výbušná povaha. Na druhej strane sa tomu nečudujem, keďže jej rodičia boli rovnakí, neustále jej hovorili, čo by mala a nemala robiť, spochybňovali každé jej rozhodnutie.

Veľmi sa mi páčila jej najlepšia kamarátka Fritzi. Bola to taká neriadená strela, s ktorou na sranda. Sympatické boli aj jej dve kamarátky, ktoré si našla vo Florenci. Nesmiem zabudnúť ani na starí manželský pár, ktorý jej prenajal byt a tak trochu jej nahrádzať zosnulých starkých.

Romantická linka bola milá. Išlo o haters-to-lovers romantiku, ktorá sa vyvíjala pomaly, takže mne sa páčila. Nebola až tak výrazná, objavila sa až v polovici príbehu. Carli a Elio boli veľmi podobné povahy, takže ich vzťah si prešiel viacerými skúškami.

Dá sa povedať, že v príbehu sledujeme až dva romantické príbehy. Carli nájde v starom hračkárstve dopis, ktorý jeho bývalý majiteľ napísal svoje láske a rozhodne sa zistiť, čo sa vlastne pred 40 rokmi stalo. Príbeh Fabrizia a Clemenze bol krásny, ale veľmi smutný. Keby sa otvorene porozprávali, nemuseli sa celý život trápiť.

Čaro príbehu dodáva aj prostredie Florencie. Autorka ho veľmi pekne popísala. Staré hračkárstvo bolo tiež magické, najmä v súvislosti s jeho históriou a príbehom jeho pôvodného majiteľa. skryť