Keď som sa púšťala do čítania, nechcela som si vytvárať žiadne očakávania. Mám to tak radšej, pretože potom vás môže kniha veľmi prekvapiť, samozrejme na oboch stranách spektra. V tomto prípade mám veľmi zmiešané pocity, pretože nemôžem povedať že sa mi každá jedna vec na tejto knihe páčila, ale tiež nemôžem povedať to, že bola zlá.

V prvom rade mám veľmi rada enemies to lovers. Sama neviem, či to v tomto prípade tak bolo, lebo v podstate to bolo aj siblings to lovers a kopu iného. Mne osobne to príde trošku zvláštne a počas čítania som stále tento fakt mala v hlave a akosi som sa od jeho nevedela odosobniť. Na základe toho som zistila, že fanúšikom takýchto vzťahov asi nebudem, ale je v poriadku ako vy ste. Viete čo sa hovorí, proti vkusu, žiaden dišputát.

Každopádne, aby som prešla k samotnému deju. Nebol zlý. Iba som mala pocit, že sa tam toho nedialo toľko, ako by som si priala. Mali sme tu romantické scény, scény kde sa formovalo priateľstvo (čo sa mne osobne veľmi páčilo a taktiež som si veľmi obľúbila Miki), ale dokopy som v podstate mala pocit, že je to veľmi pomalé a vlečie sa to. Celkovo sa mi zdalo, akoby sa celú knihu opakovala tá istá vec a tou bola tá, že v jednu chvíľu sa zdalo že mal Rigel a Nica romantické prepojenie, akýsi moment vzájomného uvedomenia, ktorý sa náhle prerušil, lebo Rigel si uvedomil, že on vlastne nemôže dopustiť, aby sa niečo takéto stalo, lebo si ju s najväčšou pravdepodobnosťou nezaslúži, keďže jeho duša je ako čierna diera ktorá vcucáva všetko naokolo a potom sme sa presunuli zase k tomu, že sa situácia zopakovala, len v inom prostredí, za inej konštelácie hviezd a vlastne takto dookola bola vykladaná celá kniha. U Nicy samozrejme nastúpil záchranársky komplex, ako by asi nastúpil u veľa z nás, keď vidíme krásneho chlapca pohlteného temnotu, z ktorej ho chceme vytrhnúť a zachrániť. To by bolo samozrejme v poriadku, keby to niekam viedlo, ale mala som pocit, že naozaj neviedlo. Ku koncu knihy som tak tajne dúfala, že konečne sa ľady prelomia a príde mnou dlho očakávaná scéna, ale nestalo sa. Skôr som zostala v šoku z toho čo nám autorka naservírovala na poslednej strane. Takže držte si klobúky…

Aby som ale nebola len negatívna, chcela by som spomenúť aj to, že sa tu rozoberá téma, pri ktorej mi trošku zaslúžili oči a to je násilie na deťoch. Nie je rozoberaná do grafických detailov, preto by to v poriadku zvládli aj čitatelia, ktorí sú na tekéto veci citliví. Dodalo to príbehu iný rozmer a hlbšie sme vďaka tomu mohli pochopiť to, prečo je Nica aj Rigel takí, akí sú. Jediné čo by som si možno priala bolo, aby to v podstate bolo vysvetlené počas celej knihy, pretože za mňa nebolo. Je síce pekné, že autorka na nás vychrlí všetky informácie v posledných 30 stranách knihy, ale to mi práve prišlo, ako celkom veľká nálož naraz. Myslím si, že by bolo oveľa lepšie pravdu odkrývať postupne a malo by to oveľa väčší efekt a čitateľ by sa oveľa viac vedel zžiť s postavami a vžiť sa do ich pocitov.

V konečnom dôsledku určite neľutujem to, že som si túto knihu prečítala. Je to niečo nové a z trošku iného súdka, ako som čítala doteraz. Určite by som to poradila skôr čitateľom mladším, ale verím tomu, že si nájde priaznivcov aj inde. Ja sa po dopísaní tejto recenzie vyhnem rovno na pokračovanie, pretože som veľmi zvedavá, ako to bude pokračovať a kam sa ešte v tomto príbehu dostaneme. skryť

Už názov tejto knihy evokuje, že nepôjde zrovna o veselé čítanie, a tak som vôbec nebola prekvapená, keď som sa ocitla v sirotinci zvanom Hrob, kde vyrastá naša hlavná hrdinka Nika. Miestom kolujú legendy o tajomnom Slzotvorcovi, remeselníkovi s očami čistými ako krištáľ, ktorý dokáže v každom vyvolať prúdy sĺz.

Čo by to bol za príbeh bez vnútorných konfliktov a dilem, ktorým musí Nika čeliť. Je síce odhodlaná konečne nájsť svoje miesto vo svete, najmä mimo sirotinca, no zároveň sa veľmi bojí otvoriť a konečne dôverovať. Hľadá domov, kde by konečne mohla byť sama sebou a kde by sa cítila bezpečne, zároveň skúma, ako môže láska predstavovať zdroj sily a uzdravenia.

Erin Doom píše s veľkou citlivosťou a empatiou – jej štýl písania je plynulý a poetický, čo dodáva príbehu magickú a snovú atmosféru, a tak si ho užijú najmä tí, čo obľubujú tajomno skĺbené s realitou.

A aj keď to bolo úplne iné, ako som čakala, som spokojná. skryť

Do tohto príbehu som sa púšťala tak trochu ,,naslepo". Nebola som si úplne istá, čo mám od neho čakať. Na jeho prečítanie ma nalákali hlavne nadšene ohlasy, ktoré som počúvala zo všetkých strán. Prvý diel knihy Slzotvorca bol pomerne emotívny, riešilo sa tu viacero závažných tém ako strata blízkeho človeka, život v detskom domove, rodina a podobne. Nájdete tu viacero veľmi pekných myšlienok, ktoré vás prinútia zamyslieť sa nad životom.

Nika bola čistá duša, už dlho som sa nestretla s takouto postavou. V svojom mladom živote už zažila veľa zlého, o to viac sa dokázala tešiť aj z úplných maličkostí. Veľmi túžila po rodine a po niekom, kto by ju ľúbil a zaujímal sa o ňu. Zbožňovala prírodu a najmä malé zvieratá, ktoré sa za každých okolností snažila ochraňovať. Bola svojská, nie každý jej dokázal porozumieť, no mne sa páčila taká aká bola.

Rigel bol od začiatku opradený rúškom tajomstva. Uzavretý. Nevrlý. Agresívny. Samotársky. Vedel sa veľmi dobre pretvarovať a omotať si ľudí okolo prsta. Bolo mi však jasné, že pod touto jeho maskou sa toho musí skrývať viac. Som rada, že v druhej polovici príbehu sme dostali aj pár scén z jeho pohľadu, ktoré mi pomohli mu lepšie porozumieť. Musím sa však priznať, že stále úplne neviem, čo si mám o ňom myslieť. Som zvedavá, čo nám o sebe ešte prezradí v druhej časti.

Obľúbila som si aj niektoré vedľajšie postavy, napríklad ich (budúcu) adoptívnu mamu či Nikinu spolužiačku, ktorej sa chvíľu nezatvorili ústa. Bola som rada, že Nika má vo svojom živote konečne ľudí, ktorí sa o ňu zaujímajú.

V pokračovaní som zvedavá predovšetkým na to, ako sa bude vyvíjať romantická linka, pretože tá pre mňa v tejto časti nebola až taká výrazná, respektíve nedokázala som ju nejak viac prežívať. Verím, že naň nebudeme musieť dlho čakať. skryť