Stavím sa, že nie som jediná, kto mal voči Paris Hilton predsudky. Nikdy som ju nejako extra nemusela, a preto som ani nemala v pláne čítať jej memoáre, no po všetkých tých nadšených recenziách a po prečítaní anotácie som vedela, že to je niečo, čo nutne potrebujem.

Hanbím sa za to, že som ju vždy mala len za povrchnú napodobeninu barbíny, lebo po tom, čím si musela vo svojom živote prejsť, si zaslúži hlavne obdiv. Opisuje svoje detstvo a dospievanie s ADHD, uväznenie v súkromnom ústave pre problémovú mládež, kde si prešla nepredstaviteľnými hrôzami, a končí kdesi vo svojej dospelosti, kde sa pomaly učí prijať samú seba takú, aká skutočne je.

Paris okrem iného povzbudzuje svojich fanúšikov, aby sa v žiadnom prípade nenechali stiahnuť ťažkým obdobím až na dno, práve naopak – chce, aby sme to brali ako príležitosť posunúť sa niekam ďalej a poučiť sa z chýb, ktoré nás tam dostali.

Jej príbeh je dôkazom sily a odhodlania prekonať aj nemožné, nájsť svoj vlastný hlas vo svete plnom skreslených hodnôt. skryť